Balada o makovom mlynèeklu

Tisíc slov púštnych dún
poèul som každou nocou
prosil tých niektorých
posledných s ve¾kou mocou

V pokriku vtáèích snov
šepkal som rannou rosou
kráèal som s hriechom zlých
s krvavým oštepom v oku

Batoh som tíško otvoril
s príchodom temných duší
detské ruky som znetvoril
v makovom mlynèeku drtil!

V šepote tonových mažiarov
tú kašu hladne som trovil
pažravo z huby mi padalo
ako jeden pór tela sa potil!

„V záveji kúpim tieò"
èítal som inzerát dejín
pokojne s biedou ži
na terase èistých perín

Vïaka ním vnímal som
náreky ažných koní
ucítil v sláku tón
v srdci mi odvtedy zvoní